V marci som si naordinovala mesiac slovenských autorov.
Začala som byť lačná po poctivých domácich dielach. Už dlho mi na Goodreads trčali niektoré to-read knižky, tak som sa do toho pustila s vervou.
Nech nejdem spať v depresii z nefungujúcej rodiny, na nočnom stolíku mi popri tom ležali Dobré slohy. Bol to taký môj experiment. Dosť ma kedysi zaujala Slovenčina pre samoukov, tak som sa vrátila k tým „rapujúcim poetom“. Poéziu nezvyknem čítať. A neholdujem ani rapu. Možno práve preto sa mi ten modrý kúsok páčil :) – pretože to nie je ani úplne poézia, tobôž nie hudba. Sama som si vytvárala v hlave rytmus a tešila sa z rýmov, ktoré sú premyslené, vtipné a výstižné. Modré hory počúvať síce nezačnem (ako sa poznám, hudba by mi v hlave zatienila text), ale neľutujem.
Alexandru Salmelu som sa chystala nahryznúť tiež dlhšie. Vo všetkom, čo píše, je originálna a jej diela neobyčajné, pre niekoho čistá haluz. Aj 27 čiže smrť robí umelca bola z toho súdka. Nečíta sa ľahko, ale odmenou je zážitok z neobvyklých postáv, ich prepojení a prekvapivého vyústenia. Nie je to zaručene nič, čo by ste už čítali u iného autora. Bližšie som písala v recenzii.
Keď som na mieste najpôvabnejšom a najvoňavejšom prelistovala vyložený Útek od Mareka Vadasa, hneď som ho musela mať. Kúpila som si ju pre seba. Ako takú fajnovosť. Syn ju zbadal na stole a vraví: „Mami, chcem o tom chlapcovi, čo uteká.“ A tak sme napokon čítali spolu. Pre mňa to bol jednoduchý príbeh o utečencovi s krásnym kladným rozuzlením. Pre syna tak trochu príručka škaredého správania a nádeje. Preto ho teraz vždy upozorním, aby sa pri pozdrave druhým neotáčal chrbtom, ako tí ľudia v Krajine, kde sa nikoho nič netýka. A pripomeniem, že vždy som tu s ním, ako ten otec s chlapcom, čo utekal. Knižku určite ešte o pár rokov vytiahneme a bude stále aktuálna.
V marci som bola knižne snaživá. Podarilo sa podobne sláviť mesiac aj vám?
Tento príspevok používa afiliátne linky. Kúpou cez ne podporíte vznik ďalších článkov.
Začala som byť lačná po poctivých domácich dielach. Už dlho mi na Goodreads trčali niektoré to-read knižky, tak som sa do toho pustila s vervou.
Začala som Monikou Kompaníkovou, aby som si na Piatu loď urobila názor ešte pred návštevou kina. Dobre som urobila. V knihe vynikli úplne iné pasáže a zanechala odlišný pocit a emócie vo vnútri ako film. Po prečítaní som si vravela, aké maličkosti zavážia v detskom živote a ako všeobecne a plytko ich chápeme my dospelí. A najmä, ako zúfalo deti potrebujú cítiť okolo seba porozumenie a lásku rodiny. Po kine mi však kamarátka vraví: „Celý smutný príbeh v závere skončil tak, že každá rodina má nádej priplaviť sa šťastne do prístavu.“ Vidíte, niečo úplne iné. Preto je Piata loď je určite román, ktorý treba čítať aj vidieť.
Nech nejdem spať v depresii z nefungujúcej rodiny, na nočnom stolíku mi popri tom ležali Dobré slohy. Bol to taký môj experiment. Dosť ma kedysi zaujala Slovenčina pre samoukov, tak som sa vrátila k tým „rapujúcim poetom“. Poéziu nezvyknem čítať. A neholdujem ani rapu. Možno práve preto sa mi ten modrý kúsok páčil :) – pretože to nie je ani úplne poézia, tobôž nie hudba. Sama som si vytvárala v hlave rytmus a tešila sa z rýmov, ktoré sú premyslené, vtipné a výstižné. Modré hory počúvať síce nezačnem (ako sa poznám, hudba by mi v hlave zatienila text), ale neľutujem.
Alexandru Salmelu som sa chystala nahryznúť tiež dlhšie. Vo všetkom, čo píše, je originálna a jej diela neobyčajné, pre niekoho čistá haluz. Aj 27 čiže smrť robí umelca bola z toho súdka. Nečíta sa ľahko, ale odmenou je zážitok z neobvyklých postáv, ich prepojení a prekvapivého vyústenia. Nie je to zaručene nič, čo by ste už čítali u iného autora. Bližšie som písala v recenzii.
Keď som na mieste najpôvabnejšom a najvoňavejšom prelistovala vyložený Útek od Mareka Vadasa, hneď som ho musela mať. Kúpila som si ju pre seba. Ako takú fajnovosť. Syn ju zbadal na stole a vraví: „Mami, chcem o tom chlapcovi, čo uteká.“ A tak sme napokon čítali spolu. Pre mňa to bol jednoduchý príbeh o utečencovi s krásnym kladným rozuzlením. Pre syna tak trochu príručka škaredého správania a nádeje. Preto ho teraz vždy upozorním, aby sa pri pozdrave druhým neotáčal chrbtom, ako tí ľudia v Krajine, kde sa nikoho nič netýka. A pripomeniem, že vždy som tu s ním, ako ten otec s chlapcom, čo utekal. Knižku určite ešte o pár rokov vytiahneme a bude stále aktuálna.
Mesiac čítania som zakončila tak, ako som ho začala – Monikou Kompaníkovou. Na sútoku opäť preberá tému nefunkčnej rodiny, hoci nie tak šokujúco a (možno aj) závažne. Je to však pekná útla knižka, ktorú sa oplatí otvoriť kvôli dvom hlavným postavám a ich stretu v závere. Viac sa dozviete v tomto príspevku.
V marci som bola knižne snaživá. Podarilo sa podobne sláviť mesiac aj vám?
Komentáre
Zverejnenie komentára