Jedna krásna farebná, jeden bestseller a jeden čudný a
inšpiratívny autor. Vo februári som sa pustila do dlho odkladaných knižiek.
Aj vy máte doma knižky, ktorým ste neodolali a potom ich neodolateľne aj stále odkladáte?
Juj, u mňa by sa ich našlo! Napríklad taký Hávedník.
Zaraďuje sa ku mojim knihám „z roztopaše“. Síce to nie je dielko pre vekové
kategórie zastúpené u nás doma, ale aj tak som neobanovala. Rozhodla som
sa čítať ju veľmi seriózne. Žiadne listovanie, ale normálka čítanie aj so
záložkou. Ležala na nočnom stolíku vyčkávajúc na 22. hodinu. Vtedy som ju
otvorila a oddychovala pri všetkej tej hávedi, úžasne opísanej, zakuklenej
do príbehu, bzučiacej od krásy ilustrácií. Výborné pred spaním, odporúčam. A ani
som sa nehanbila, že je vraj pre deti od sedem rokov.
Bestsellery zvyčajne obchádzam, ale Zlodejka kníh sa mi videla v niečom iná. Verím, že je to knižka pre masy a myslím to bez akejkoľvek negatívnej príchute. Téma je veľmi vďačná (nacistické Nemecko a osud takmer-siroty, ukrývanie Žida v pivnici, popritom krádež kníh) a spracovanie neošúchané. Ani priemerného čitateľa nevystraší veľa textu, lebo autor ho prezieravo rozbil rôznymi medzinadpismi alebo zhrnutiami.
Príbehy a situácie v knižke ukazujú, ako možno prečítať pravé ľudské charaktery cez vypäté situácie. Napríklad keď sa neviete zdržať a pomôžete aj utrápenému Židovi, pritom na očiach tyranských vojakov. Aj inak nepríjemná a zádrapčivá žena sa pod tlakom okolností zmení na ochotnú a dobrosrdečnú. Najlepšou časťou Zlodejky kníh je bájka či rozprávka o slovotraske, ktorá vďaka neochvejnosti svojej duše a vytrvalosti dokázala poraziť činy jedného človeka. Toho, čo zasial ľuďom do sŕdc mocné slová o nadradenosti a nenávisti.
Rozprávačom je smrť a jedna jej hláška je obzvlášť pamätná:
„Niekedy mi je z toho, ako ľudia umierajú, na skapanie.“
Ku koncu knižky som si však nevedela pomôcť a želala
si iný záver. Úplne by mi stačilo, keby pokračovanie životného osudu zlodejky
kníh (po vyvrcholení jej príbehu) ostal nevypovedaný. Ale rozumiem, že
bestsellery si „closure“ pýtajú. :)
--
Mám rada Borisa Viana. Pena dní ma nadchla v knižnej
aj filmovej podobe. Keď som pred pár dňami oprášila prach na Jeseni v Pekingu
v našej poličke, našla v nej bloček s rokom 2005. Z prvého
stretnutia s knižkou si pamätám len to, že som ju kúpila s novinami v edícii
Sme a že som si vravela: „Hmm, divné je to celé. Odložím a dám tomu
šancu inokedy.“ Urobila som tak teda po 12 rokoch a hovorím si, že už som
asi dozrela. Stále je to podivné. Ale keď Viana čítate s veľkou dávkou
fantázie, predstavivosti a schopnosti vyňať z neho príbeh o vzťahoch
a láske, zistíte, že ide o silné dielo.
Ak oplývate obrazotvornosťou, pred očami sa vám ukáže,
ako sa celý svet búri v súlade s náladami a citmi. Keď máte
srdcabôľ, aj vlny na mori vzdorovitejšie narážajú o loď a čajky škriekajú
naliehavejšie. Na Jeseni v Pekingu (a v Pene dní takisto) je čarovný
aj preklad. Pekne sa hrá so slovíčkami a vytvára novotvary, ktoré dodávajú
príbehu osobitý pôvab a originalitu. A vtipných miest
„A buďte presný uzavrel šéf, – Včera ste meškali šesť minút.
Ale veď som prišiel o deväť minút včaššie. – ohradil sa Clod.
Áno, – povedal Saknussen, – ale zvyčajne chodievate skôr o celú štvrťhodinu. Usilujte sa, dohroma!“
„A buďte presný uzavrel šéf, – Včera ste meškali šesť minút.
Ale veď som prišiel o deväť minút včaššie. – ohradil sa Clod.
Áno, – povedal Saknussen, – ale zvyčajne chodievate skôr o celú štvrťhodinu. Usilujte sa, dohroma!“
Marec je čoskoro tu a tento rok sa ho budem snažiť náležite osláviť. Držte palce, nech si všetky čitateľské plány splním.
Tento príspevok používa afiliátne linky. Kúpou cez ne podporíte vznik ďalších článkov.
Komentáre
Zverejnenie komentára